Na čo Ježiš myslel pri slovách: „Kto klope, tomu otvoria“ (Mt 7,8)?
Klopať na dvere či na srdce? Komu? Nie sebe? Nepoznáte túžbu nájsť si čas zobrať do rúk kvietok a pozrieť si ho z každej strany, zvlášť tyčinku či piestik? Zadívať sa na oblohu, všimnúť si pohyb oblakov, let vtákov, letecké koridory lietadiel? Postáť na brehu a zadívať sa do pohybu vody, započúvať do ţblnkotu či všimnúť si hravosť pstruhov? Viem sa započúvať hudby a všímať si akordov, variácií, melódie, rytmu? Mám čas na čo chcem, po čom túţim? Viem rozoznať originál od gýču (napríklad v umení)? Vadí mi falošný spev? Hluk?
Žijeme len raz. Nie je to výzva žiť s Kristom, žiť naplno, žiť pre večný život? Stále viac a viac ľudí sa vraj uzatvára do seba, svojich problémov, a s tým súvisí, ţe na človeka dolieha viac samota a svet i napriek vede, ktorá šíri obraz i zvuk, cíti, ţe sa od seba ľudia vzďaľujú.
David Torkington v knihe “Poustevník“, opisuje pustovníka Petra. Je to náš súčasník. Tento na pohľad obyčajný človek, pomôže kňazovi Robertsonovi, ktorý prežíva krízu viery, nájsť cestu, ktorá sa dá vyjadriť slovami ‘otvoriť sa pre radosť’. Nie je nikomu na škodu pripomenúť si, čo vieme, len sme na to zabudli, ţe to vieme: ‘otvoriť sa Bohu v radosti’………….