Štruktúra tejto monografickej práce, ktorú sme nazvali „Náčrt Whiteheadovej procesuálnej filozofie“, predstavuje krátky úvod do Whiteheadovej metafyziky ovplyvnenej nástupom novej fyziky, a zároveň by to mal byť krátky náčrt procesuálnej filozofie. Whiteheadova metafyzika patrí podľa niektorých autorov k najvýznamnejším a najprepracovanejším v 20. storočí. Preto bolo naším zámerom stručne rozpracovať a kriticky reflektovať filozofiu, ktorá na Slovensku nemá ešte vôbec zastúpenie, hoci v zahraničí zažíva veľký boom. Táto monografia sa člení na päť základných, systematicky rozdelených kapitol. Prvá kapitola rozoberá základnú metafyzickú problematiku Strawsonovho deskriptívneho náčrtu metafyziky, ktorá bola v polovici 20. storočia veľmi významná a kriticky nadviazala na Whiteheadovu. Strawson vníma túto metafyziku ako deskriptívne, analyticky založenú, čím podľa nás obmedzuje pole pôsobenia a zámeru tejto vedy. Druhá časť chce poukázať na problematiku procesu a na základ Whiteheadových metafyzických kategórií. Charakterizujeme tu základné pojmy, ako sú večné objekty, aktuálne entity, čo je to dokonalý fakt či základ (ground). Opisujú sa tu už predbežne fázy, ako na seba nadväzujú a charakterizujú sa základné prvky Whiteheadovej metafyziky, ako sú konkrescencia či tranzícia, kvalitatívna či kvantitatívna zmena a podobne. Tretia kapitola prináša základné vlastnosti Whiteheadovej filozofie; pokúšali sme sa v tejto časti o definíciu metafyziky a hlavných pojmov poznania (prézenčná bezprostrednosť či kauzálna pôsobnosť, symbolická referencia a pod.). Zároveň predstavuje akýsi stručný náhľad do teórie poznania, ktorá je veľmi dôležitou súčasťou Whiteheadovej metafyziky. Aj v tejto sfére sa totiž ukazuje presvedčivosť a adekvátnosť procesu v našom vnímaní. Predstavili sme dva základné mody, ktorými podľa Whiteheada poznávame a ktoré určujú aj spôsob, akým si utvárame pojmy – tzv. proces symbolizácie. Druhou časťou tejto kapitoly je aj stručný náčrt dôsledkov takejto teórie poznania – v podobe hermeneutiky. Klasická hermeneutika zažíva v 20. storočí obrat smerom k existencii v podobe Gadamerovho a Heideggerovho náčrtu, s čím by Whitehead a ďalší procesuálni filozofi súhlasili aspoň v niekoľkých bodoch. Whitehead pritom nezastáva absolútny subjektivizmus, chce len – podobne ako Gadamer – ukázať, že vnímajúcim je vždy subjekt a ten je ovplyvnený svojím zázemím. Vo štvrtej kapitole sa napokon dostávame k samotnej problematike procesu, ktorý analyzujeme na niekoľkých úrovniach, analyzujeme podmienky procesu a dôvody, prečo sa proces vyvíja tak, ako sa vyvíja. Ponúkame v tejto kapitole aj argumenty v prospech harmonizácie procesu ako takého. Whitehead však nevníma proces, v ktorom niečo nastáva alebo prebieha, ako radikálne homogénny – naopak, na spôsob Hegelovej dialektiky vývinu absolútneho Ducha. Z pohľadu Whiteheada je proces nesúrodý, nerovnovážny, preto sa ťažko dajú použiť námietky podobného charakteru ako v prípade Hegela. Napokon v poslednej, piatej kapitole rozvíjame ďalšiu, nie teoretickú, lež aplikovanú problematiku ako dôsledok Whiteheadovej filozofie. Je ňou pohľad na náboženstvo (alias dejiny ľudstva) zo stránky procesu. V dejinách boli známe mnohé procesuálne či vývinové teórie náboženstva, ktoré tvrdili, že náboženstvo sa od počiatkov vyvíjalo smerom ku svojej dnešnej podobe. Dôsledkom takýchto teórií boli hypotézy o budúcom vývine či stave náboženstva. Ukazujeme v nej, že Whiteheadovo stanovisko je odlišné, aj keď nie úplne, a v druhej časti sa usilujeme aplikovať jeho názory na konkrétny problém – otázku Boha u Whiteheada a v procesuálnej filozofii, konkrétne u Hartshorna. Stručne sme sa pokúsili poukázať na Hartshornov argument v prospech Božej existencie a na základné charakteristiky Boha a jeho prirodzenosť. Ako sme videli v celej tejto práci, Whiteheadova filozofia prináša do vedecky objavného 20. storočia po každej stránke niečo zaujímavé a inovačné. Jeho filozofia je síce komplikovaná, vo svojich záveroch sa však dotýka rozhrania ostatných vied a stáva sa stimulom k novej reflexii filozofických základov. Preto je súvis jeho myslenia s vedeckými výdobytkami 20. storočia veľmi dôležitý. Aj Whiteheadovo dejinno-filozofické myslenie je veľmi podstatné. Ukazuje, že nie všetko sa deje – ako sa mylne nazdávali historicisti – v priamočiarom pohybe s jasným cieľom a dosahom. Dejiny ukazujú množstvo omylov, ktoré sa jasne zapísali do povedomia ľudí a zjavne motivovali ich správanie. Nedá sa len skonštatovať, že boli nápomocné pri objavovaní predsudkov a nových právd. Takéto omyly sa spätne zisťujú veľmi ľahko, ale je fakt, že sa vykoreňovali veľmi ťažko. To však neznamená, že potomkovia majú nárok na zjednodušené súdy o minulosti. Mnohé z Whiteheadových myšlienok muselo ostať zamlčané či nevypovedané. Dôvodom je odlišný zámer a koncepcia tejto knihy. Čitateľ preto akiste odpustí takúto nedokonalosť proti bohatosti a všestrannosti Whiteheadovho myslenia. Pevne verím, že táto práca niektorého čitateľa chytí a nadchne k tomu, aby sa procesuálnej filozofii začal podrobne venovať, a že chýbajúce časti časom po mne niekto ešte lepším a dokonalejším spôsobom doplní.