Boh stvoril človeka na svoj obraz a podobu, obdaroval ho darom múdrosti a slobody, vníma ho ako partnera do dialógu a očakáva od neho vedomé a slobodné rozhodnutie preň. Pozitívnou odpoveďou človeka na Božie zjavenie je viera. Ona je osobným primknutím sa človeka k Bohu a slobodným súhlasom s celou pravdou, ktorú Boh zjavil. Aby však viera bola možná, musí ju predchádzať Božia milosť a vnútorná pomoc Ducha Svätého. Až po Božej iniciatíve, ktorá sa vzťahuje na pôvod viery, sa človek slobodne oddáva Bohu tým, že mu podriaďuje svoj rozum a vôľu a dobrovoľne prijíma jeho zjavenie. Preto viera nie je len nadprirodzené dielo, Boží dar, ale aj dielo ľudské. Ak však chápeme vieru ako osobný úkon, ako slobodnú odpoveď človeka na iniciatívu Boha, ktorý sa zjavuje, takáto viera je na druhého človeka neprenosná. Paradoxne však Cirkev počas celej svojej histórie praktizuje odovzdávanie viery z generácie na generáciu. Čo odovzdáva? Nie osobné a slobodné „áno“ človeka Bohu, ale celú svoju históriu viery, celú svoju skúsenosť, ktorú vyjadruje symbolmi, hodnotami a štýlom života. Cirkevné odovzdávanie je neodmysliteľnou podmienkou otvorenia sa viere, takže nik nepríde k viere bez tých, ktorí už veria. Odovzdávanie viery ako súčasť evanjelizácie sa dnes javí ako pastoračná priorita väčšiny miestnych cirkví a ich komunít v Európe. Celkové výsledky sú neuspokojivé. Nedostatok účinných odpovedí na výzvy modernej doby spôsobuje v cirkevných spoločenstvách a u jednotlivcov zmätok a stratu entuziazmu. Naša práca ponúka východiská na porozumenie javu odovzdávania viery v Cirkvi v piatich kapitolách. V prvej kapitole s názvom „Zmeny a krízy v odovzdávaní viery“ sa pozornosť venuje najskôr kultúrno-spoločenským zmenám na Slovensku a potom v celej Európe, hlavným črtám európskej spoločnosti a kultúry, pre ktoré sa celý systém, akým Cirkev po stáročia odovzdávala vieru, rozpadáva a jeho účinnosť je oslabená. Vyvolaná kríza odovzdávania viery s jej rozličnými príčinami je predmetom ďalšej časti prvej kapitoly, ktorá vrcholí otázkou o budúcnosti kresťanstva a opodstatnení nádeje, ktorej skutočným základom je Ježiš Kristus. V druhej kapitole, nazvanej „Biblické a cirkevné základy odovzdávania viery“, sa ponárame do biblických dejín, aby sme videli, ako sa zjavenie a jeho prijatie človekom udeje na jednej strane vo vnútri nejakej komunity a histórie, a na druhej strane ako bezprostredne vznikne celok skúseností, ideí, zvykov a osobitných ľudských skupín, ktoré v toku času vybudujú tradíciu, a tá si na svoje prežitie vyžaduje odovzdávať vieru z generácie na generáciu. Najskôr to budeme skúmať v Starom zákone a uvidíme, ako sa vypĺňa v Ježišovi Kristovi. Ježiš Kristus zveruje depozit spásy apoštolom a cez nich Cirkvi. V historickom priereze môžeme sledovať odovzdávanie viery až do našich čias. V tretej kapitole „Proces odovzdávania viery“ sa venujeme súčastiam alebo prvkom, ktoré tento proces tvoria. Sú to činitelia, adresáti, obsah a dynamika odovzdávania. Samozrejme, sú tu zachytené len najdôležitejšie z týchto prvkov, aby sa poskytla dostatočná orientácia. Jednotlivé detaily tvoria zároveň istý návrh, ako má pôsobiť činiteľ, ako umožniť adresátovi väčšiu otvorenosť a porozumenie pre ponuku viery, čo má byť prítomné v obsahu odovzdávania a aký postup je vhodný pri odovzdávaní viery. Vo štvrtej kapitole pod názvom „Dôležité miesta odovzdávania viery“ sa zdôrazňuje aktivita kresťanských laikov, keďže ich životný postoj v rodinnom, školskom, apoštolskom a farskom prostredí môže prispieť k rozšíreniu poslania Krista a Cirkvi v súčasnom svete. Rodina a rodičia sú základným prostredím, ktoré je nezastupiteľným miestom odovzdávania viery deťom. Rodina je „prvou školou kresťanského života a školou plnšej ľudskosti“ (Katechizmus Katolíckej cirkvi, č. 1657). Škola ako katechetické prostredie má obrovský význam pre výchovu a vzdelávanie mládeže. Evanjelizačné a katechetické pôsobenie v škole má pomáhať, aby viera inšpirovala, zjednocovala a harmonizovala celú výchovu mládeže. Veľmi silný evanjelizačný náboj majú nové cirkevné hnutia. Aj ony majú úlohu pomáhať veriacim v rodinách a vo farnostiach pri objavovaní kresťanskej identity, spoločenstva a v odovzdávaní viery. Konečne aj o farnosti sa hovorí ako o dôležitom sprostredkovateľovi odovzdávania viery a zjednocovateľovi všetkých spoločenstiev, hnutí a cirkevných organizácií na jej území. V piatej kapitole „Prostriedky a nástroje odovzdávania viery“ sú nakrátko opísané prostriedky a cesty, cez ktoré sa najvhodnejšie odovzdáva viera. Medzi tie základné patrí katechéza, liturgia, ľudová zbožnosť, spoločenské komunikačné prostriedky, umenie a mariánska úcta. Viera má dozrievať vďaka katechéze. Katechéza je vynikajúcou cestou k dozrievaniu viery. Platí to tak o jednotlivých vrstvách veriacich, ako sú deti, mládež a dospelí, ako aj o miestach, ako sú rodina, škola a farnosť. Veľmi dôležité je venovať pozornosť novým, odobreným metódam a prepájať individuálnu katechézu so životom spoločenstva. Viera a liturgia sú navzájom úzko spojené. Koncil dokonca hovorí, že sa liturgii v jej účinnosti nevyrovná nijaká iná cirkevná činnosť (porov. Sacrosanctum concilium, č. 7). Predovšetkým v Eucharistii sa sprítomňuje celé bohatstvo kresťanského spoločenstva. Celkom osobitným spôsobom sa odovzdávanie viery uskutočňuje iniciačným procesom a sviatosťami. Duchovný život však nespočíva iba v katechetickej a liturgickej činnosti, ale sa odporúčajú aj nábožné cvičenia a pobožnosti miestnych cirkví. Tieto prejavy sú veľmi rozmanité, vyjadrujú smäd po Bohu a ďalšie náboženské hodnoty. Svätý Otec Pavol VI. sa vyslovil: „Ak bude dobre usmerňovaná, ľudová zbožnosť sa môže stať postupne skutočným stretnutím ľudových más s Bohom v Ježišovi Kristovi.“ (Evangelii nuntiandi, č. 48) Najpoužívanejším prostriedkom komunikácie v dnešnej dobe sú spoločenské komunikačné prostriedky. Ich tvorivé využitie môže mať podstatný význam nielen pre hlbšie porozumenie viery medzi tými, ktorí ju už žijú, ale aj pre pravdivé ponúknutie a objasnenie evanjelia tým, ktorí ho ešte nepoznajú, alebo ho poznajú nedostatočne. V dnešnej kultúre obrazu sa najmä televízia vyznačuje mocným vplyvom na adresátov svojou bezprostrednosťou a argumentačnou schopnosťou. Cirkev si musí tento evanjelizačný nástroj osvojiť a predovšetkým naučiť adresátov voliť si medzi záplavou programov to, čo je hodnotné. V kultúre, v ktorej prevláda úsilie „mať“, konštatujeme aj pozitívnu črtu záujmu o krásu. Umenie sa tak môže stať vstupnou bránou pre náboženský zážitok. Cez činnosť umelcov sa môže poznanie Boha stávať jasnejším a zvestovanie evanjelia zreteľnejším pre ľudskú chápavosť. Preto je dobre, ak umelci cítia, že Cirkev má pochopenie pre ich činnosť. Cirkevní otcovia dávali často do súvisu zrodenie v krste s narodením Božieho Syna z požehnaného lona svätej Panny Márie. Lono Cirkvi sa pripodobňuje lonu Máriinmu. Ak teda máme skutočný, úctivý vzťah k Cirkvi, ktorá rodí pre vieru, takú istú hlbokú úctu si zasluhuje aj Panna Mária, ktorá je paradigmou Cirkvi. Nefalšovaná kresťanská evanjelizácia musí byť aj mariánska. V situáciách neistoty, ktorá sprevádza každú krízu, aj krízu odovzdávania viery, sa obyčajne ponúkajú dve východiská. Jedným je pokus zastaviť čas a vrátiť sa k istotám minulosti. Táto cesta vedie často do izolácie. Druhou cestou je prijať výzvy súčasnej spoločnosti a veriť, že Boh pôsobí aj v nej a že táto cesta vedie k cieľu. Boh Otec má zaiste s našimi miestnymi cirkvami, farnosťami, komunitami, rodinami a s každým z nás svoj plán. A určite má aj o Európe svoju ideu. Jeho plán je však vypracovaný tak, aby sme aj my doň vložili svoj prínos. Boh buduje svet v dialógu s nami. Publikáciu vydala TF TU, preto sa na ňu nevzťahuje zľava Priateľov Dobrej knihy.